oravak

Nočnou neosvetlenou ulicou sa ozývali mačacie zvuky, ktoré sa hrabali v pootvorených kontajneroch. Obaja sme boli zahĺbený vo svojich myšlienkach a túto mĺkvu pochôdzku v okrajových častiach mesta som sa snažil prerušiť náznakom konverzácie. „Čítal som, že púštne mravce sú vraj vybavené krokomerom. Pri pokusoch im upravili dĺžku končatín nechali ich dôjsť 10 km k potrave. Tým, ktorým skrátili nohy, sa zastavili presne v polovici spiatočnej trasy. Tým, ktorým ich predĺžili, svoj úkryt prešli asi o päť metrov.“ „Ja mám pocit, akoby ich predĺžili nám, lebo si už nohy necítim.“ odpovedal kolega. „Tak si čuchni k mojim!“ spomenul som si na starý vtip a obaja sme sa na ňom zasmiali. Pomaly sme sa blížili k tmavému  parku a spozorovali sme, ako sa z druhej strany k nemu blíži trojica „on-ona-on“. Niečo mi na tejto „švédskej trojke“ nevidelo a tak sme zastali. Asi po desiatich minútach z parku vyšli len dvaja a dievča chýbalo. „Ty choď za nimi a zadrž ich“ hovorím kolegovi a bežím na  miesto, kde som predpokladal, že dievčinu nájdem. Tá ležala na lavičke poodhaľovaná a dusila sa zvratkami, ktoré páchli alkoholom. Okamžite som ju zodvihol a pomohol jej zpriechodniť dýchacie cesty. Po chvíli začala dýchať a vykašliavajúc posledné zvyšky jedla vykríkla stonom raneného zvieraťa „Mali ste ma nechať radšej zomrieť, mala by som už konečne svätý pokoj! Aj tak nemám kde ísť, lebo matka s otcom sú niekde ožratý a ja nemám kľúče od bytu“. Pozorujúc posledné záblesky majáku rýchlej pomoci som myslel na to, že tento krát mala šťastie a ktovie, či ho bude mať toľko aj  na budúce. Dokáže vlastne bojovať s tou nepriazňou osudu, ktorý ju naďalej čaká?

Nad ránom po príchode zo služby som tichučko vkĺzol do detskej izby a počúvajúc ich tichý pokojný dych,  hladil som jemné vlásky našich detí až do prvých lúčov ranného slnka s myšlienkami prítomne vzdialenými.