oravak

Nedávno som stretol priateľa, ktorý sa mi posťažoval, že po náročnom dni po príchode domov ho manželka zasypáva množstvom otázok a výčitiek charakteru "Ty ma vôbec nevnímaš, čo ti rozprávam a vôbec ťa nezaujíma o čom s tebou hovorím! Vôbec už so mnou nehovoríš a ty ma už nemáš vôbec rád!"

Nehovorím, že podobná veta u nás niekedy nepadla, ale manželka rýchlo zistila, moja nezúčastnenosť na rozhovore neznamenala, že ju nezaujímam, ale že sa mi nechce v tom momente o danej veci diskutovať.

Milé dámy  jednoducho povedané,  nie vždy partner, ktorý je s vami v jednej miestnosti, cíti rovnakú potrebu hovoriť o tom čo vy. Povedať si, čo hlúpe zase povedala kolegyňa v práci, že kamarátku podviedol jej manžel a už o tom vedia všetci okrem nej, alebo že vám treba kúpiť do kuchyne nové taniere, je možno vhodnejšie povedať si v kruhu priateliek, ako doma. Tým sa vyvarujete počúvania súhlasne zvláštnych zvukov partnera „aha,hmm..“, ktoré občas vydá  pri vašom monológu a potom si nemusíte si klásť otázky „Je na mňa nahnevaný? Leziem mu na nervy a je so mňa otrávený? Má ma už vlastne rád? Na čo a na  koho práve teraz myslí? “

Na nikoho a  na nič, proste keď muži mlčia, sú spokojní.

Ak po príchode z práce sa najedia a mĺkvo pozerajú na televíziu , práve si premietajú v hlave čo sa im v uplynulom dni podarilo, prípadne analyzujú neúspech, aby sa z neho poučili a vyvodili ďalší postup na zmiernenie jeho dôsledkov.  Keď muži mlčia, všetko je v poriadku a známka toho, že je doma pohoda a kľud. Nenarušte ho, veď vy chcete to isté, nie?

Dnes už môžem povedať, že zárukou šťastného manželstva je nechať muža mlčať a ženy vyrozprávať v nekonečných debatách s priateľkami. Alebo je to ináč?