oravak

" Porob si všetku robotu / a tej bolo neúrekom/ "čo som ti prikázala a nechoď ku vode, lebo ak sa  Ty raz utopíš , tak si ma potom nepraj!" S touto vetou sa každý deň v lete so mnou lúčila moja mama pri odchode do práce. Voda je môj živel a s vodou bolo spojené celé moje detstvo, lebo od Oravskej priehrady sme bývali, čo by kameňom dohodil. Ani som nevedel poriadne chodiť, vliezol som počas povodne  do pramice, ktorú unášala divoká riava a matka ma zachránila v poslednej chvíli. Podomné šoky zažili rodičia, keď ma priniesol nejaký Čech  celého mokrého, že som sa topil. Doteraz si myslím, že dramatizoval. Veď som sa pod  tou vodou len "držal"  tej desaťkilovej reťaze, z ktorou som tam zletel z prístavného móla. Bolo ešte pár momentov, kedy boli anielici pri mne, ale to by bolo na dlhé rozprávanie.
Ale spomínam si , že raz ako chlapec pri rybačke som videl, ako sa traja chlapci prevrhli na člne. Pre mňa nič mimoriadne a tak som ich jeden po druhom povyťahoval z vody a rybárčil som ďalej. Na druhý deň som pri príchode do školy bol zavolaný riaditeľským rozhlasom do riaditeľne. Ešte stále bledý zo strachu, čo som vyviedol, som prímal chválu od riaditeľa a učiteľského zboru za hrdinskú záchranu troch žiakov. Za to som dostal bronzový odznak zdatnosti, čo pre mňa malo vtedy nesmiernu cenu, lebo  som nebol až tak pohybovo zdatný, aby som ho mohol niekedy získať.

Dodnes ho mám odložený, lebo mi pripomína, že na tomto svete nie som len tak zbytočne.