oravak

„Dobre ráno. Správy o počasí...“ ozvalo sa z rádia. Ako celý mesiac, tak aj dnes sa z éteru chrlia samé negatívne správy o počasí a nešťastiach. „Koho ráno zaujíma, kde sa stalo nejaké nešťastie?“ Vypla tento nástroj negatívnej energie a dnešné daždivé ráno začala jemným strečingom, aby si trochu roztiahla stuhnuté údy. V noci sa k nej do postele opäť, ako malá lasička votrel trojročný syn, ktorý ešte stále potrebuje kontakt. Za posledných 1100 dní nebolo noci, aby sa tento malý červík nevrtel celú noc v posteli a neterorizoval ich spánok. Byť v noci niekoľkokrát hore, aby  zložila jeho nožičky z brucha, alebo hlavy, to niekedy trochu rozhádže bioritmus . Ich polohy v spánku  niekedy  pripomínali náročné asány z jógy. Usmiala sa pri myšlienke, že možno aj z kamasutry...ale bez kontaktu, lebo tento vrťúch je absolútna nature-antikoncepcia. Usmiala sa a spomienku  na niekoľkoročný prerušovaný spánok rýchlo zahladila grimasa do zrkadla. Jeho odraz v plnej nahote odhaľuje, že ich štyri deti jej za dvadsaťdva rokov z tela odčerpalo takmer všetku niekdajšiu sviežosť. O tom, že to nieje zase až tak zlé svedčia nie časté, ale úprimné a nežné ranné objatia od manžela so slovami “dnes ráno vyzeráš očarujúco“. Ktorá žena vyzerá po prebdenej noci očarujúco? Je to úprimné? Na tom vlastne ani tak nezáleží a po  tých dvadsiatich  troch rokoch manželstva je celkom milé a povzbudzujúce. Určite by povzbudilo už aj slniečko, ktoré tento rok poriadne absentuje. Tieto prázdniny sa nám teda nezačali dobre. Dcérka si zlomila ruku a po dvoch týždňoch choroby sa konečne doliečil náš červík. Zlé počasie, tieto nepríjemnosti, neúspešné pohovory a konkurzy do zamestnania sú dosť ubíjajúce. Vo víre každodenných povinností si nestačí lámať hlavu nad starosťami. ´Plne sa venuje rodine a to nejde bez úsmevu a dobrej nálady. Len keby to počasie... všimla si, že prestalo pršať. Tak, je opraté, povešané, navarené...“ideme vonka“ zvolala. Maličké nožičky zadupotali vo vedľajšej izbe a dvere sa rozleteli. „Vonkaaaaaaaaaa?“ Rozžiarili sa mu očká. Prechádzka bola príjemná, lebo slnečné lúče si konečne našli cestičku pomedzi mračná. „Ahoj, ako sa máš?“ Stretla známu. Je takmer o pätnásť rokov mladšia, ale na tvári jej vidieť únavu a zamračený výraz jej pridáva poriadne na rokoch. Hlavou jej preblyslo...kúpať sa v peniazoch a byť takáto zamračená, to by som veru ja mala úsmev od ucha k uchu po celý deň. „Ahoj, vieš...a potom sa to začalo.“ Priateľkin príval sťažností začínajúc počasím, počnúc starosťami s manželstvom, veľkým domom, ktorý nestačí zvládať popri dvoch deťoch a nemôže nájsť poriadnu  upratovačku, končiac vyčerpanosťou z dvoch detí.  „Ty vieš...rada som Ťa videla, ale musím si ešte na úrade niečo súrne vybaviť“ zastavila ju. Tak toto ona veru nemusí. Vlastných starostí má vyše hlavy a tie cudzie...radšej sa porozpráva s niekým, s kým sa zasmeje a zabudne na tie svoje. Počas prechádzky stretla mnoho známych, ktorí začali nadávkami na počasie. Je toto normálne? Toto je hotový mor senzidebility! Veď všetci len hovoria o počasí. Pristúpila ku maličkému a začala sa s ním hrať. Už nepotrebuje ďalšie rozhovory.  Tento maličký človiečik je najúžasnejší spoločník. Žiadne sťažnosti a ponosy, úprimný a nefalšovaný úsmev, jemné dotyky. Začalo znova pršať. „Mami, prší ideme domov?“ zľaknuto sa jej spýtal synček. „Ešte nie, veď je taký nádherný deň.“ „Super!!!vykríkol od radosti a začali spoločne chytať veľké dažďové kvapky.